Radosť a stres , stres a radosť

Aj keď som chcela napísať už o niečo skôr , nejak som to stále odkladala . Možno preto, že som naberala silu , možno preto , lebo som sa nejak nechcela zamýšlať nad strasťami uplnynulých dní/týždňov .

Áno , konečne to prišlo . 23.09.2016 neskoro večer som nechcela uveriť , že tie bolestivé kríže sú vlastne pôrod.A ani som neverila . Išla som sa najesť do mesta, dať si sprchu , pospať si … Až som o 4 ráno pochopila , že to asi nie je len tak , vyrazili sme do nemocnice a malý Dávid bol 24.09. o 7:07 na svete, na druhé zatlačenie. Tak rýchlo , že ani lekárka neverila a môj manžel ledva dobehol,resp. stihol to asi tak k dverám.

Bolo to radostné aj stresujúce . Už len preto , že celé tehotenstvo mi bolo tvrdené, že je všetko OK,aj keď som bola na rizikovom kôli nadmerne stresujúcemu zamestnaniu a občasnému tvrdnutiu brucha.Vraj len trošku vysoký tlak a opuchy – ale vždy rovnaká odpoveď . Dajte si dopegyt a zapisujte tlak do ďalšej poradne. Lenže , posledné sono mi bolo robené v 30 . tt ešte u môjho lekára , v 32. a 34. mi natočil monitor  kde bolo všetko ešte bez problémov a malý prospieval ako mal .Vypísal ma do poradne do nemocnice kde to na prvý pohľad pre prvorodičku super . Žiadne čakanie celkom ochotný personál. No rýchlosť poradní ma začala udivovať.Monitor mi točili 2x a vždy náš Dávid spal.Tretíkrát už sa ani netočil . Lekár ho nikdy nechcel pretočiť nanovo vraj je to bez problému. Na sono ma objednali až na 28. 09. v čase kedy už naša ratolesť bola na svete čiže ďaleko po 36.tt ako sa podľa tehotenskej knižky má robiť posledné veľké USG .A ja hlúpa som sa nechala odbiť , že je to stačí . Dokonca , dva dni pred dňom D som bola na kontrole . Lekár , ktorý tam mal byť operoval tak zavolali niekoho iného .Nevadí , veď aj to sa stáva . Akurát , že dotyčný pán pozrel na hodnoty tlaku ,ktoré som si mala zapisovať, vraj pokračovať v tabletkách a keby už to bolo fakt, že moc , mám prísť na urgent. celé vyšetrenie netrvalo ani 30 sekúnd a kým som sa stihla obliecť tak bol zas preč a sestrička mi len podala kartu s termínom kontroly o týždeň,vraj všetko ako má byť.

Aké prekvapenie keď mi v pôrodnici povedali , že malý je naozaj malý a v 38tt+ 1 bude mat max. 2200 až 2500g  , na monitore je niečo zle a voda je zelená a placenta pravdepodobne nevyživuje . Ostala som v takom šoku , že som ani nevedela kde som . Starali sa o mňa síce nadštandardne no z otázky “to ste nevedeli , že je nedonosený ? ”  sa mi otváral pomyselný nožík vo vačku .

Dávidko sa narodil nakoniec veľmi rýchlo , s hmotnosťou 1670g čo je na taký týždeň tehotenstva polovičná veľkosť. Odniesli ho rýchlosťou svetla so slovami o tom ako ani nemajú takú malú čiapočku.Priniesli nám ho po dlhej dobe na minútu aspoň ukázať , odfotiť si a hybaj do sanitky a do inkubátora do Detskej Fakultnej .

Snažila som sa ostať pozitívna , a hlavne som sa snažila dostať za synom . Epidurálka a adrenalín mi ešte nahrávali do kariet a ja som sa 2 hodiny po pôrode cítila na 10km beh. Na oddelení bolo plno a asi aj z obáv o moju psychiku ma nenechali pri matkách s deťmi a presunuli ma na pooperačné oddelenie o poschodie nižšie. Hneď poobede som sa pýtala za synom , a prekvapilo ma , že ma pustili , keďže je to vo vedlajšej budove a človek musí vyjsť von na ulicu aby sa tam dostal . Ale aj keby ma nepustili… Išla by som .

Tam nás s manželom čakal pohľad aký neprajem žiadnemu rodičovi . Dieťa v inkubátore , na hadičkách , s kanylou a všetkým možným pípajúcim . Moja psychická aj fyzická únava sa podpísala a ja som tam nevydržala dlhšie ako niekoľko minút.Vrátila som sa do nemocnice a začala na vizitách klásť nepríjemné otázky, no nik mi nevedel odpovedať . Nervozita sa u mňa aj manžela stupňovala aj tým , že ten náš už vtedy  poriadny drobec schudol až na 1580 g – menej ako nejaká čivava.Nevideli sme nejaké zlepšenie  , ak aj niečo pribral na druhý deň zas niečo schudol . Personál bol skvelý ,niektoré ženy hneď od začiatku, pri niektorých chvíľu trvalo kým som si k nim našla cestu , hlavne keď každá má na to svoje vlastný systém , čiže napr. na kŕmenie som si vypočula 5 rôznch postupov. Raz toto môžeme , raz nemôžeme . Hlavne však , že o neho bolo postarané , ja a muž sme v tomto prípade druhoradí . Ostať hospitalizovaná som s ním nemohla jednak zo zdravotných dôvodov , ale aj kôli tomu , že by som sa už úplne zložila.

Po týždni aj niečo začal konečne priberať , my sme odchádzali s eufóriou a neskutočným úsmevom na tvári sme sa vracali aj nasledujúci deň . Čakal nás však lístoček , že jeho ošetrujúca lekárka chce s nami niečo prebrať . A teda aj prebrala . Teda skôr s mužom ja som ju po pár slovách prestala kôli srdcervúcemu plaču počúvať.Teploty bez infekcie , podozrenie na genetickú vadu – Marfanov syndróm aj keď sme obaja zdraví, problémy s priberaním a kopa ďalších … Ďalší deň sa pridalo aj zakrvácanie do pravej časti hlavy ,našťastie najľahšieho stupňa bez následkov , ktoré mi aj tak do dnes nedá spávať.Jediná pozitívna vec z toho dňa bola empatická asistentka a ,  že teploty neboli z infekcie ale z toho , že už ako 1630g chlapec nechcel byt v inkubátore .

Tak Tak … Dostal postielku , spolubývajúcich kamošov a začal konečne priberať , ja som sa upokojila , a začala sa učiť ako sa nebáť chytiť vlastné dieťa. Neviem či vnímal ,že tam má iné deti , aj keď boli všetci riadne čísla 😀 (no dobre , ten náš tá najväčšia zloba). Ale mne to každopádne pomohlo . Mala som sa s kým porozprávať , a videla som , že nie je všetko tak zlé ako vyzerá . Bolo tam dokonca dievčatko narodené v ten istý deň a ešte menšie . Alebo chlapci s ktorými trebalo pravidelne cvičiť a ich mamy som nikdy nevidela fňukať ako mňa . Veľmi som ich obdivovala ako skvelo to znášajú a ak toto čítajú z celého srdca ich pozdravujem a ďakujem za podporu.

Drobec v nemocnici strávil 3 týždne . V sobotu oslávi prvý mesiac a konečne leží vedľa mňa doma a usmieva sa. Po tomto všetkom ma ani nenapadne sťažovať sa na nočné vstávanie . Stále nás čaká neurológ , keďže zakrvácanie tam stále je , aj keď vďakabohu sa nezväčšuje a dúfam , že to tak aj ostane. Takisto  kardiológ a genetik kôli podozreniu na Marfanov syndróm (aj keď myslím a dúfam , že sa nepotvrdí), ortopéd kôli hypermobilite kĺbov a mnoho iných . Bohvie či by sa aspoň niečomu predišlo , keby lekári venovali viac pozornosti budúcim rodičkám.

 

14463084_10210332215572428_760727457464036744_nunnamed-2unnamed-3

Reklamy

One thought on “Radosť a stres , stres a radosť

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s